LIEČIVÁ

1. ÚVOD

 Pretože chemický názov liečiv, ktorý popisuje štruktúru príslušnej látky podľa medzinárodných zásad chemickej terminológie je často veľmi zložitý, používajú sa generické názvy (nechránené), ktoré platia celosvetovo a používajú sa v rôznych modifikáciách národných jazykov. Môžu byť ľubovoľne používané farmaceutickými firmami. Sú to obyčajne názvy zavedené ich tvorcami. Bývajú základom tzv. liekopisných názvov, pod ktorými sú liečivá uvádzané v liekopise príslušného štátu. Vedľa toho ešte jednotlivé farmaceutické firmy zavádzajú pre hromadne vyrábané lieky vlastné názvy (výrobný, firemný, obchodný, chránený), ktorý je patentovo chránený, pod ktorým ho vyrába príslušný výrobca (iný výrobca ho nesmie použiť s výnimkou licenčne vyrábaných prípravkov) a píše sa veľkým počiatočným písmenom (alebo sa označuje za názvom horným indexom R v krúžku). Tým vzniká neprehľadné množstvo výrobných názvov liekov s rovnakým obsahom liečiva. Preto je najvýhodnejší názov pre orientáciu generický, ktorý je rovnaký na celom svete. Je potrebné ešte rozlišovať tzv. generiká, čo sú liečivé prípravky vyrábané po skončení patentovej ochrany liečivej látky iným ako bol pôvodný výrobca. Podľa definícii musia mať rovnakú silu a vlastnosti liekovej formy ako originálny prípravok. Od originálnych prípravkov by sa generiká nemali líšiť svojimi vlastnosťami, ale poväčšine sa však podstatne líšia nižšou cenou. Uvedené názvy môžeme názorne ukázať na najpoužívanejšom liečive:

• názov generický (kyselina acetylsalicylová)
• názov liekopisný (acidum acetylsalicylicum)
• názov chemický (kyselina 2 - acetoxybenzoová)
• názov výrobný (Acylpyrin, Aspirin, Aspro)

2.    VZNIK A VÝVOJ NOVÝCH LIEČIV

1. izolovaním z prírodných rastlinných alebo živočíšnych zdrojov, napr. ópiové alkaloidy z makovíc; heparín
2. chemickou syntézou, kde sa z jednoduchších zlúčenín vyrába väčšina bežných liekov napr. (Acylpyrin, Kinedryl). Keď sa vo výskume objaví látka s potrebnými účinkami intenzívne sa skúma vplyv rôznych chemických obmien molekuly na použiteľnosť danej látky
3. biochemickým procesom, kde účinné zložky liečiv produkujú kultúry mikroorganizmov, napr. penicilín, streptomycín alebo génotechnologickým postupom napr. ľudský inzulín, kde metódou génového inžinierstva dokážeme vniesť ľudský gén zodpovedný za tvorbu inzulínu do genetickej informácie baktérie, ktorá potom začne produkovať ľudský inzulín. Takto môžeme postupne nahradiť prípravky zvieracieho (hovädzí alebo bravčový) inzulínu, ktoré spôsobovali diabetikom značné ťažkosti

Obr. 1:    Zápis aspirínu na Cisárskom patentovom úrade v roku 1899

Nový liek by mal byť účinnejší, bezpečnejší a pokiaľ možno aj lacnejší. Ukázalo sa, že skutočne dobrý nový liek vzniká často ako výsledok skúšania aj niekoľko tisíc látok pripravených chemickou syntézou alebo izolovaním z prírodných liečivých rastlín a živočíchov. U týchto látkach sa otestujú najzákladnejšie účinky na funkcie organizmu (srdcová činnosť, krvný tlak, činnosť obličiek, dýchanie, atď.) a z nich sa vyberajú nádejné budúce lieky. Je to priebežný výber - screening (čítaj skríning). Udáva sa, že na podrobnejšie skúšanie sa vyberie asi 0,1 % skúmaných látok, ktoré môžeme považovať za nádejné liečivá. Hodnotenie nového lieku prebieha v niekoľkých etapách. Séria predklinických skúšok sa uskutočňuje na bunkových kultúrach izolovaných bunkách alebo orgánoch. Avšak tieto modely nemôžu napodobniť komplexné biologické deje prebiehajúce v živom organizme, preto sa musia potenciálne liečivá podávať zvieratám. Až tieto pokusy na zvieratách demonštrujú či sa požadovaný účinok liečiva skutočne dostaví a či sa pri tom neprejavia toxické účinky. Toxikologické testy študujú toxicitu liečiv pri ich akútnom a chronickom podávaní, možnosti poškodenia genetického materiálu (mutagenita), možnosti vyvolávania nádorového bujnenia (karcinogenita) alebo škodlivý vplyv na vyvíjajúci sa plod (terotogenita). Na zvieratách sa musí zistiť , ako sa nová zlúčenina v organizme resorbuje, ako sa rozdeľuje v tkanivách a ako sa z organizmu eliminuje. Výsledky pokusov na zvieratách nie je možné automaticky preniesť na človeka, ale tieto pokusy sú potrebné pre rozumný odhad významu sledovaného liečiva a jeho možnosti pre liečbu ľudí. Obvykle tu dochádza k vylúčeniu ôsmich z desať pôvodne nádejných liečiv. Keď sú výsledky priaznivé, dokumentácia o skúšanej látke sa predloží komisii pre nové liečivá pri Ministerstve zdravotníctva (MZ) SR, ktorú tvoria viacerí odborníci a je poradným orgánom štátneho ústavu pre kontrolu liečiv (ŠÚKL) so žiadosťou o povolenie klinického skúšania. Vlastné klinické hodnotenie sa člení na niekoľko etáp.

• Prvé podanie človeku - väčšinou malej skupine zdravých dobrovoľníkov. Tu sa zisťuje či účinok pozorovaný na zvierati sa prejaví aj u človeka, ďalej sa stanoví vzťah medzi dávkou a účinkom.
• V druhej fáze je látka prvýkrát podaná ako potenciálne liečivo chorému človeku v predpokladanej indikácii. Ak sa ukáže dobrá účinnosť a zanedbateľný výskyt vedľajších účinkov nasleduje ďalšia fáza.
• V tretej fáze sa podáva väčšiemu súboru pacientov, kde sa zrovnáva terapeutická účinnosť novej látky so štandardnou terapiou. Patrí sem aj kontrolované klinické štúdiu, keď sa vylučujú subjektívne a náhodné faktory pri hodnotení vlastného liečebného účinku látky. Jednej skupine sa podáva skúšané liečivo, ďalším porovnávacie t.j, indikované liečivo a posledná skupina dostáva neúčinnú liekovú formu - placebo. V priebehu klinických skúšok sa ukáže neupotrebiteľnosť mnohých testovaných látok. Tak nakoniec ostane s asi 10 000 novosyntetizovaných látok, často iba jedna vhodná ako liečivo.
• Štvrtá fáza je postregistačné hodnotenie. Liečivo, ktoré úspešne prešlo predpísanými skúškami, je registrované MZ SR. Len registrované liečivá (aj zahraničné) sa môžu bežne používať. Každé nové liečivo sa v terapeutickej praxi sleduje aspoň počas piatich rokov, a to so zameraním na nové poznatky o jeho účinku, indikáciách, kontraindikáciám a pod. Až tieto viacročné pozorovania umožňujú vyhodnotiť úžitok a riziká liečiva a stanoviť skutočné terapeutické hodnoty nového lieku.

3    ZÁSADY USCHOVÁVANIA LIEČIV

• Všetky lieky, t. j. predpísané i voľne kúpené uschovávame v orginálnom balení aj s priloženým návodom k použitiu.
• Po použití liečiva skontrolujeme, či je správne uzavretý obal liečiva. Inak môže dôjsť k jeho znehodnoteniu.
• Miesto pre uloženie liečiva musí byť:

• chladné - izbová teplota do 25 °C, ďalej od zdroja tepla
• suché
• tmavé - svetlo môže spôsobiť rozklad liečova a jeho znehodnotenie (platí i pre liečivá v plastickách alebo tmavých obaloch)
• v chladničke (ale nie mrazničke) uschovávame: roztoky na kontaktné šošovky, očné vody, očné a nosné kvapky, zásobné fľaštičky alebo patrony s inzulínom, všetky emulzie, sirupy, masti, čipky a vaginálne globule

• Lieky musia byť uložené mimo dosahu detí. Pokiaľ ich musíme "mať na očiach", nechávame si na viditeľnom mieste len obal a liečivo uložíme na bezpečné miesto. Ideálna je závesná uzamykateľná skrinka. Deti najviac priťahujú farebné tabletky, podobné lentilkám a sladké sirupy. V podstate sú však schopné zjesť a vypiť čokoľvek. Výrobcovia už začali dodávať na trh obaly so špeciálnymi uzávermi, ale deti sú veľmi vynaliezavé a podceňovať ich v tomto smere rozhodne nie je namieste.

4    ZÁSADY LIKVIDÁCIE LIEČIV V DOMÁCNOSTI

• Vždy je treba vyradiť:

• tablety, ktoré sa mrvia, praskajú, alebo sú na nich škvrny
• želatinové kapsuly, ktoré sa zlepily
• roztoky, ktoré zhustli, zmenili farbu, chuť a vôňu
• tuby so stvrdnutým obsahom alebo tie, ktoré tečú
• masti a krémy, ktoré zmenili farbu, vôňu a konzistenciu
• lieky po uplynutí expiračnej doby (dobe použiteľnosti), ktorá musí byť vždy vyznačená na obale
• Nepoužité, nedoužívané alebo lieky po expiračnej dobe odnášame späť do lekárne, nikdy ich nelikvidujeme doma. Je zakázané vyhadzovať lieky do komunálneho odpadu alebo do záchodu.
• Doma skladujeme len tie lieky, ktoré užívame. Po skončení liečby sa zvyšných prípravkov urýchlene zbavíme a predídeme tým ich zneužitiu.

5    PREHĽAD LIEČIVÝCH SKUPÍN PODĽA ICH ÚČINKU

Liečivá sú chemicky veľmi rôznorodé a preto je vhodné ich deliť podľa ich farmakologickej účinnosti do viacerých skupín. Z nich budeme charakterizovať len tie najvýznamnejšie skupiny a uvedieme niektorých typických predstaviteľov. Často však niektoré liečivá môžeme zaradiť do viacerých z nich (tabuľka 1).

Tabuľka 1.   Niektoré skupiny liečiv podľa ich farmakologickej účinnosti
 

Skupina	Účinnosť
analgetiká	zmierňujú bolesť bez toho, aby spôsobili stratu vedomia
anestetiká	znecitlivujú: celkovo - strata vedomia, strata motorických reflexov                   lokálne - miestne znecitlivenie
antihistaminiká	majú proti alergický účinok
antipyretiká	znižujú teplotu
antireumatiká	liečba reumatických ochorení
hypnotiká	tlmia činnosť centrálnej nervovej sústavy (CNS)
chemoterapeutiká	bránia rastu alebo množeniu baktérií
psychofarmaká	ovplyvňujú psychické funkcie pacienta
sedatíva	majú ukľudňujúce účinky

Analgetiká sú liečivá, ktoré pôsobením na CNS potláčajú alebo znižujú vnímanie bolesti bez toho aby spôsobovali stratu vedomia. K najsilnejším analgetikám patria opioidné analgetiká: morfín (Morfin), jeho polysyntetické deriváty (etylmorfín) Diolan, syntetické deriváty (metadón) Metadon a slabšie analgetikum kodeín (Codein).

Pri nich však existuje nebezpečenstvo zneužitia ako návykových drog. K slabším analgetikám patria aj antipyretiká. Ďalším používaných analgetikom je 4 - hydroxyacetanilid (paracetamol) Paralen, Medypyrin a aminofenazón (Amidopyrin).
 

Aminogenazón je hlavnou účinnou zložkou: Sedoloru, Algeny, Dinylu, Eunalgitu, Spasmoveralginu a ďalších liekov.

Časté a veľmi nežiadúce účinky (najmä poruchy krvotvorby, riziko karcinogenity nitrozaminov, ktoré vznikajú metabolizáciou tejto látky, hepatotoxicita, nefrotoxicita, neurotoxicita a možnosť vzniku kŕča u detí vedú k postupnému vyraďovaniu liečív založených na účinnej látke aminofenazónu. Nežiadúce účinky paracetamolu na tráviaci trakt sú výrazne nižšie ako pri derivátoch kyseliny acetylsalicylovej. Vy vyšších dávkach však hrozí hepatotoxicita.
 

paracetamol		aminofenazón

Snaha zosilniť účinok analgetík viedla k vytváraniu rôzne kombinovaných zmesí, napr. Alnagon, Eunalgit, Ataralgin, Dinyl, Coldrex HotRem, Acifein a pod.
 

Ich súčasné obmedzovanie, resp. vyraďovanie je spôsobené buď významnými nežiadúcimi účinkami, alebo vznikom závislosti.
V súčasnosti sa nepokladá za vhodné kombinovať liečivá tej istej farmakologickej skupiny alebo s rovnakým mechamizmom účinku. Z používania sa vyraďujú liečivá s dokázaným karcinogénnym, nefrotoxickým a hemotoxickým účinkom ako aj liečivá vyvolávajúce eufóriu.
Kombináciou analgetík so spazmalytikami (atropín, papavenín) získavame spazmoanalgetiká, ktoré sú určené na tlmenie útrobných bolestí (Spasmoveralgin).

Zásady pri liečbe analgetikami, antipyretikami a antiflogistikami:

• zákaz súčastnej konzumácie alkoholu
• nepoužívať dlhodobo
• dráždením žalúdku vzniká nevoľnosť, bolesti brucha aj krvácanie - sledovať krv v stolici (je mazľavá, čierna)
• zákaz používať pri vredových chorobách a krvácavých stavoch, acylpyrin u detí do 12 rokov.

Anestetiká sú znecitlivejúce látky s celkovým alebo lokálnym účinkom.

Celkové anestetiká slúžia pri rozsiahlych chirurgických zákrokoch pretože dočasne tlmia činnosť centrálnej nervovej sústavy a spôsobujú stav bezvedomia spojený so stratou vnímania bolesti a stratu motorických reflexov. Keďže spôsobujú narkózu hovorí sa im aj narkotiká. Je to však nesprávne. Podľa spôsobu aplikácie sa celkové anestetiká delia na:

1. inhalačné. Do organizmu sa dostávajú pľúcami. Rýchlosť nástupu a odznenia účinku závisí od lipofílie účinnej látky. Pacient vdychuje plynné alebo kvapalné anestetikum cez narkotizačné prístroje. Na krátkodobú anestéziu sa používajú plyny: oxid dusný, cyklopropán. Na dlhodobú anestéziu sa používajú kvapalné celkové anestetiká: dietyléter, halotán (Narcotan). Chloroform sa už k týmto účelom nepoužíva.

 

		CH3CH2OCH2CH3	CF3CHClBr	N2O
cyklopropán		dietyléter	halotán 1-bróm-1-chlór-2,2,2-trifluóretán	oxid dusný (rajský plyn)


 
2. injekčné. Injekčné anestetiká sa aplikujú v injekčnej forme do žily alebo do svalu. často sa používajú na úvodnú celkovú anestéziu. Intravenózne injekcie (do žily) a rýchly nástup účinku sú pre pacienta omnoho príjemnejšie ako vdychovanie anestezujúceho plynu. Účinok injekčného celkového anestetika väčšinou trvá len niekoľko minút. Rýchle odznievanie účinku týchto látok súvisí v podstate s ich prerozdeľovaním v organizme: po intravenóznej injekcii sa rýchlo vytvorí vysoká koncentrácia v dobre prekrvenom mozgu, čo sa prejaví centrálnym účinkom, v ďalšom priebehu sa však látka rovnomerne rozdelí v organizme, tj. koncentrácia na periférii rastie a koncentrácia v mozgu klesá a celkový anestetický účinok odznieva. Účinok sa teda zmenšuje, bez toho aby sa liečivo z organizmu eliminovalo. Aby sa bezvedomie udržalo potrebnú dobu, podávajú sa niektoré celkové anestetiká (etomidát, propofol) infúziou.

Tieto anestetiká delíme na:

1. barbituráty intravenózne (do žily) s krátkym účinkom: tiopental (Thiopental)
2. nebarbiturátové intravenózne (do žily) anestetiká: ketamín (Ketanest), propofol (Diprivan), etomidát (Radenarcon)

Lokálne anestetiká sa delia podľa chemickej štruktúry na:

1. lokálne anestetiká esterového typu: prírodný alkaliod kokaín (ako lokálne anestetikum má už len historický význam. Dnes sa často zneužíva pre euforizujúci účinok), prokaín (Procain), benzokaín (Hexoraletten);
2. lokálne anestetikum amidového typu: trimekaín (Mesocaine).

Vo forme spreja sa používa na lokálne znecitlivenie pri malých chirurgických výkonoch etylchlorid. Je to prchavá kvapalina, ktorá odparovaním ochladzuje až zmrazuje tkanivo.
 
 

CH3CH2Cl
etylchlorid		prokaín

Antipyretiká sú liečivá, ktoré pôsobením na termoregulačné centrum v centrálnej nervovej sústave (CNS) znižujú zvýšenú teplotu na normálnu hodnotu. Normálnu teplotu v terapeutických dávkach neznižujú. Teplota sa zníži zvýšeným výdajom tepla mechanizmom dilatácie kožných ciev a potením. Okrem antipyretického účinku majú aj analgetický účinok, ktorý je však podstatne slabší ako u opioidných analgetík, preto sa označujú aj ako slabé analgetiká. Antipyretiká majú aj účinky protireumatické. Používajú sa na tlmenie slabších bolestí, ako sú bolesti hlavy, zubov, nervov, reumatické bolesti, bolesti kĺbov, miernejšie kŕčové bolesti, horúčkové ochorenia, choroby z nachladnutia a pod. Ich najstarším predstaviteľom a na celom svete najviac produkovaným liečivom je kyselina acetylsalicylová (Aspirin) v bývalom Československu a aj v súčastnosti u nás vyrábaný pod názvom Acylpyrin, jej pufrovaná forma so zníženou kyslosťou sa vyrába pod názvom Anopyrin.

Rýchlejší nástup účinku majú jej šumivé tablety (Acylpyrin Effervescens). Kyselina acetylsalicylová je tiež súčasťou Alnagonu a Acylcoffinu.
 

Zabraňuje agregácii krvných doštičiek, preto sa nesmie podávať pacientom so zníženou zrážanlivosťou krvi. Vzhľadom na to, že kyselina acetylsalicylová inhibuje agregáciu (zhlukovanie) trombocitov odporúča sa používať v malých dávkach (30 mg/deň) preventívne ako prostriedok proti opakovaniu mozgových príhod. Jej analgetické účinky sú založené na inhibícii syntéze prostaglandínov, ktoré sa zúčastňujú na vyvolaní bolesti.
Nežiadúce účinky kyseliny acetylsalicylovej sa prejavujú hlavne na tráviacom trakte prekyslením a bolesťami žalúdka, záhou, zvracaním, hučaním v ušiach. Krvácanie z tráviaceho traktu sa vyskytuje najmä u pacientov s vredovou chorobou žalúdka a dvanástnika. U predisponovaných pacientov môže vyvolať astmu alebo iné pseudoalergické reakcie.
Kyslosť kyseliny acetylsalicylovej sa zníži väzbou na oxid hlinitý. V Československu sa preto vyrábala aj hlinitá soľ kyseliny acetylsalicylovej (aloxiprín) v prípravku Superpyrin.
Antipyretiká, protimalarické a slabé analgetické účinky má aj chinín, ktorý sa získava z kôry chinonníka. Sú to liečivá známe po stáročia. Používa sa v zmesiach (Harbureta, Chinascorbin) pri liečbe chrípky na zníženie horúčky. Z nežiadúcich účinkov sú významné najmä alergické reakcie. Vysoké dávky chinínu spôsobujú hučanie v ušiach, závraty a bolesti hlavy.
 

Antireumatiká, antiflogistiká sú liečivé, ktoré sa používajú na liečbu reumatických ochorení. Antireumatiká liečia zápalové ochorenia kĺbov, šliach a svalov a ich degeneratívne zmeny. Antiflogistiká tlmia zápalovú reakciu tkaniva. Reumatizmus je zúžený pojem a obvykle sa pod ním rozumie bolestivé postihnutia pohybových štruktúr, kĺbov, chrbtice, svalov, úponov a šliach. Používané liečivá netvoria jednotnú skupinu, pretože väčšina z nich má komplexnejšie účinky, analgetické, antipyretiká a predovšetkým antiflogistické (protizápalové). Patria sem kyselina acetylsalicylová, používa sa vo vysokých dávkach (4g/deň), deriváty kyseliny acetyloctovej (indometacín) Indren, deriváty kyseliny propiónovej (ibuprofén) Ibuprofen, deriváty kyseliny antranilovej a pyrazolónové deriváty (fenylbutazón) Rheumanol, ktoré označujeme ako nesteroidné antiflogistiká a zlúčeniny zlata, ktoré na rozdiel od predchádzajúcich sa označujú ako antireumatiká s účinkom na základný chorobný proces.

Nežiadúce účinky týchto látok sú: poškodenie žalúdočnej sliznice. s nebezpečím vzniku peptitického vredu, u predisponovaných pacientov môžu vyvolať astmu bronchiale. Niektoré vedľajšie účinky sú špecifické ešte pre jednotlivé látky. Napríklad indometacín, postihuje CNS, poruchy krvotvorby, poškodenie pečene a obličiek, kyselina acetylsalicylová vo vysokých dávkach spôsobuje hučanie v ušiach, malátnosť, závraty, fenylbutazón spôsobuje poruchy krvotvorby.
 

Hypnotiká a sedatíva sú látky tlmiace činnosť centrálnej nervovej sústavy. Vo veľkých dávkach vyvolávajú stav podobný spánku (hypnotiká) v menších ukľudňujú (sedatíva). K najčastejšie používaným hypnotikám patria deriváty kyseliny barbiturovej napr. fenobarbital v prípravku Hysteps, Alnagon, Bellaspon.

Zásady pri liečbe hypnotikami:

• spôsobuje útlm (zvlášť ráno - pozor starí ľudia, riziko pádu), ospalosť, zmätennosť (starí ľudia), zápcha, atď.
• zákaz konzumácie alkoholu
• znižuje schopnosť riadiť motorové vozidlo, práce vo výškach a obsluhy strojov

• spôsobujú útlm, zmätenosť a dezorientáciu, na ktorú sú viac citlivý starí ľudia
• znižuje schopnosť riadiť motorové vozidlo, práce vo výškach a obsluhy strojov
• medzi ľuďmi je rôzna individuálna vnímavosť na dávku liečiva

Chemoterapeutiká sú toxické voči zdroju infekcie (baktériám, plesniam, prvokom), bez toho aby v tele nemocného vyvolali svojimi vedľajšími účinkami vážnejšiu škodu na zdraví.
Ako pravé chemoterapeutikum môžeme označiť salvarsan, organickú zlúčeninu obsahujúcu arzén, objavenú v roku 1910 Ehrlichom, ako účinný prostriedok k liečeniu syfilisu. Tento dátum považujeme za začiatok éry chemoterapie.
V roku 1932 Domagkom bol objavený prontosil, ktorý veľmi účinne pôsobil proti streptokokovým infekciám. Neskôr boli syntetizované ďalšie zlúčeniny štruktúrne blízke prontosilu s podobným účinkom a keďže boli všetky odvodené od derivátu kyseliny p - aminosulfónovej (sulfanilamidu), boli pomenované ako sulfónamidy.
 
 

prontosil		sulfanylamid

sulfónamidy

sulfadimidín R1 = H R2 =  sulfaguanidín R1 = H R2 =  sulfatiazol R1 = H R2 =  sulfametoxazol R1 = H R2 =

Medzi súčasne najpoužívanejšie sulfónamidy zaraďujeme: sulfadimidín (Sulfadimidin), sulfaguanidín, sulfatiazol (Sulfatiazol) a sulfametoxazol (Biseptol).

Sú účinné predovšetkým proti stafylokokovým a streptokokovým infekciám (rôzne zápaly, angíny). Pôsobia však len bakteriostaticky a preto k zvládnutiu bakteriálnej infekcie sú potrebné aj vlastné obranné sily organizmu. Na začiatku liečby sa obyčajne podávajú v nárazových dávkach na dosiahnutie potrebnej koncentrácie liečiva v tkanivách. Preto sa väčšina sulfónamidov podáva v pomerne vysokých dávkach (značne vyššie ako koncentrácie dnes používaných antibiotík) a v pravidelných časových intervaloch. Na určenie dostatočnej koncentrácie liečiva slúžia udržiavacie (nižšie) dávky. Ak sa nedodržia tieto zásady pri podávaní sulfónamidov, mikroorganizmy sa stanú rezistentnými. Význam sulfonamidov čiastočne poklesol v ére antibiotík. Avšak aj tak ostávajú sulfónamidy cennými liečivami predovšetkým pre nemocných precitlivelých (alergických) na antibiotiká a tiež v boji s infekciami, ktorých pôvodcovia sú na antibiotiká rezistentní (odolní).
Medzi chemoterapeutiká patria aj antituberkolostatiká, používané pri liečení tuberkulózy. Chemicky ide o kyselinu p-aminosalicylovú (PAS) a hydrazid kyseliny izonikotinovej (izoniazid), Nidrazid.
 

PAS	Nitrazid

Medzi veľmi účinné liečivá proti najrôznejším infekčným chorobám patria antibiotiká. Sú to prírodné zlúčeniny produkované niektorými mikroorganizmami. Tieto zlúčeniny pôsobia na patogénne (choroboplodné) mikróby, vyvolávajúce infekciu, bez toho aby vážnejšie ohrozili nemocného. Antibiotiká pôsobia na baktérie baktericídne, usmrcujú ich, alebo bakteriostaticky, baktérie prežívajú, ale sa nerozmnožujú. Bolo ich získaných už niekoľko tisíc a stále sú objavované ďalšie, avšak v praxi sa využíva len okolo sto látok. Chemicky sú veľmi rôznorodé. Používajú sa buď vo forme v ktorej boli izolované, alebo sa chemicky mierne modifikujú, potom ide o antibiotiká polosyntetické, prípadne sa pripravujú na základe prírodného vzoru, úplne synteticky.
História antibiotík sa začala v roku 1928 anglickým vedcom Alexandrom Flemingom, ktorý izoloval z plesne Penicillium notatum prvé a stále používané antibiotikum penicilín. V liečbe sa začal používať až okolo roku 1940. Z dôvodov nedostatočných vedomostí sa začal penicilín vyrábať v rôznych aplikačných formách a v rôznych kombináciách vo veľmi nízkych terapeutických dávkach, čo spôsobilo vznik rezistencie na penicilín, ako aj alergizáciu pacientov. Preto sú stále pripravované syntetickými obmenami ďalšie druhy penicilínov, napr. ampicilín (Ampicilin), amoxycilín (Amoclen).
 
 

Penicilínom veľmi blízke sú cefalosporíny (cefalexín) Cefaclen, avšak ich spektrum účinnosti je oproti penicilínu širšie.

Po chemickej stránke je chloramfenikol (Chloramphenicol) pomerne jednoduché antibiotikum, ktoré sa používa proti infekcii močových ciest a týfusu.
 

R = CH2C6H5	penicilín G		chloramfenikol
R = CH2OC6H5	penicilín V
R =	ampicilín

Ďalšími používanými širokospektrálnymi antibiotikami sú tetracyklíny (Tetracycline - K), doxycyklín (Deoxymykoin), makrocyklický erytromycín (Erythromicin, Eryfluid) a streptomycín (Streptomycin), ktorý sa používa pri liečení tuberkulózy.
 

tetracyklín		chlórtetracyklín

Niektoré antibiotiká majú aj protinádorový (cytostatický) účinok, napr. adriamycín. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje antibiotikum cyklosporín A, je to imunosupresívna látka (potlačuje imunologickú odpoveď organizmu na cudzie tkanivo), ktorej aplikácia významne prispela k vysokému percentu úspešných transplantácií orgánov.

Zásady pri liečbe chemoterapeutikami:

• nevysadzovať liečbu po ústupe horúčky a obtiaží, spotrebovať celú dávku
• väčšina antibiotík sa dobre vstrebáva v kyslej žalúdočnej šťave, teda na lačno, k zapitiu je vhodná voda alebo čaj (nie ovocné šťavy alebo mlieko), v prípade nevoľnosti užiť po jedle
• prísne dodržiavať stanovenú dávku a časový odstup medzi ich podávaním
• deťom do 12 rokov nepodávať tetracyklín (Deoxymykoin, atď.)
• tetracyklíny sa užívajú po jedle, ďalej platí zákaz konzumácie mlieka a mliečnych výrobkov (obsahujú vápnik), horčík, železo (alkalické minerálky), pretože liek na seba v žalúdku viažu a organizmus následne nevstebané komplexy antibiotikum - pvok vylúči stolicou von
• pri liečbe sulfónamidmi (Biseptol, atď.) platí zákaz konzumácie kyslých potravín (vitamín C, citrón, atď.)
• pri užívaní tetracyklínov a sulfónamidov je zakázané sa slniť, inak sa môže poškodiť pokožka
• zákaz konzumácie alkoholu

Psychofarmaká sú liečivá, ktoré ovplyvňujú psychický stav a psychickú činnosť pacienta. Podávajú sa chorým na odstránenie príznakov psychických ochorení, alebo na zvýšenie duševného výkonu. Podanie niektorých psychofarmák zdravým ľuďom môže naopak vyvolať príznaky psychických ochorení.
V klasifikácii psychofarmák dodnes nie je jednota. Používa sa delenie liečiv podľa toho, ktorú oblasť psychicky ovplyvňujú. Iné delenie liečiv je podľa psychického ochorenia, ktoré ovplyvňujú.
Delenie podľa psychického ochorenia: neuroleptiká, antidepresíva, anxiolytiká, psychostimulanciá, nootropiká, psychodysleptiká (halucinogény).

Neuroleptiká sú liečivá, ktoré potláčajú symptómy psychóz, t.j. bludy, halucinácie a zmätenosť. Najvýznamnejšou vlastnosťou je ich výrazný upokojujúci účinok. Najznámejšie liečivá z tejto skupiny sú: chlórpromazín (Chlorpromazine), perfenazín (Perfenazin), chlórprotixén (Chlorprothixen), klorotepín (Clotepin), haloperidol (Haloperidol), rezerpín (Crystepin) a ďalšie.

Zásady pri liečbe neuroleptikammi:

• je nutné ptavidelne podávať
• zákaz konzumácie alkoholu
• objavuje sa sucho v ústach, únava, ospalosť, zvracanie, zápcha, obtiaže pri močení, svalová strnulosť, zášklby končatín alebo hlavy, poruch a chôdze, atď.
• znižujú schopnosť viesť motorové vozidlo, prácu vo výškach a obsluhy strojov

Antidepresíva sú liečivá, ktoré priaznivo ovplyvňujú depresie. Antidepresíva sú chemicky rôznorodé liečivá, ktoré delíme na dve skupiny:

1. tymoleptiká - prejasňujú náladu a odstraňujú smútok. Patria sem: imipramín (Melipramin), klomipramín.
2. tymoeretiká - označujú sa ako energizujúce látky. Pre nežiadúce účinky sa používajú málo. Ich predstaviteľmi sú: nialamid a selegilín (Jumex).

Zásady pri liečbe antidepresívami:

• zákaz konzumácie alkoholu
• nepodávať nalačno
• súčasť účinkov (zvlášť prípravkov vyvinutých skôr je sucho v ústach, zápcha, obtiažne močenie, poruchy zaostrovania očí, závraty, zmätenosť a búšenie srdca
• u niektorých prípravkov je zákaz konzumovať potraviny s obsahom tyramínu (aromatické syry, červené vína, jogurty, atď.)

Anxiolytiká sú liečivá, ktoré tlmia pocit strachu, úzkosti, duševného napätia a trémy. Všetky tieto negatívne emócie, ak sú silné, spôsobujú po určitom čase rôzne vegetatívne poruchy, nespavosť a môžu negatívne ovplyvniť činnosť vnútorných orgánov. Nemali by sa podávať dlhodobo, lebo vedú často k návyku (napr. podávanie diazepanu alebo meprobamatu). Najznámejšie liečivá z tejto skupiny sú: meprobamat (Meprobamat), mefenhydramín (Theadryl), diazepam (Diazepam), medazepam (Rudotel).
 

Zásady pri liečbe anxiolytikami:

• dlhodobé užívanie anxiolytík je spojené s rizikom vzniku závislosti
• objavuje sa únava, ospalosť, zápcha, závraty, závislosť
• zákaz konzumácie alkoholu
• znižuje schponosť viesť motorové vozidlá, prácu vo výkach a obsluhu strojov

Psychostimulanciá sú liečivá, ktoré stimulujú psychické funkcie, odstraňujú únavu a ospalosť, zvyšujú psychickú aktivitu a urýchľujú myslenie. Po užití týchto liečiv sa objavuje pocit duševnej sviežosti a zvýšenej telesnej výkonnosti, ale stráca sa rozumné posúdenie hraníc duševných a telesných možností. To bol aj jeden z dôvodov, prečo sa zakázal tzv. doping u športovcov, ktorý sa neraz končil úplným vyčerpaním, až smrťou. Psychostimulanciá delíme na dve skupiny:

1. deriváty trimetylxantínu - kofeín
2. budivé amíny - amfetamín, fenmetrazín (Fenmetrazin)

Nootropiká (neurodynamiká) sú liečivá, ktoré obnovujú kvalitu vedomia a zlepšujú znížené psychické funkcie mozgu, ku ktorým dochádza pri organických alebo toxických poškodeniach tohto dôležitého orgánu. Navyše zvyšujú schopnosť koncentrácie a pôsobia priaznivo pri stavoch vyčerpania. Medzi najznámejšie nootropiká patria tieto liečivá: meklofenoxát (Cetrexin), pyritinol (Enerbol).

Psychodysleptiká (halucinogény) sú látky, ktoré spôsobujú prechodné zmeny psychiky (halucinácie) bez závažnej poruchy vedomia. U zdravých ľudí vyvolávajú poruchy vnímania - skreslené vnímanie okolitých predmetov, zmeny nálady a cítenia, poruchy myslenia. Tieto látky sú aj zneužívané. Prostredníctvom nich chcú niektorí jedinci uniknúť realite. Nebezpečné sú nie len pre možný vznik toxikománie, ale aj pre vznik psychóz. Do tejto skupiny patrí: LSD - dietylamid kyseliny lysergovej (získava sa z námeľových alkaloidov); meskalín (získava sa z amerických kaktusov), hašiš, marihuana (obsahuje ich indické konope). Patria k najviac zneužívaným halucinogenom u nás.

Dysforiká sú liečivá, ktoré tlmia patologicky veselú a povznesenú náladu pri určitých psychických ochoreniach. Psychiku zdravých ľudí neovplyvňujú. Predstaviteľom tejto skupiny liečiv je lithium carbonicum.
 
 

LITERATÚRA

1. KRIŽANOVÁ, M. a kol.: Farmakológia. Martin, Osveta 1997.
2. LÜLLMANN, H.- MOHR, K.- ZIEGLER, A.: Atlas farmakológie. Praha, GRADA Publishing 1994.
3. PACÁK, J.: Jak porozumět organické chemii. Praha, Karolinum 1997.
4. MELICHERČÍK, M.- MELICHERČÍKOVÁ, D.: Liečivá. In: Chémia bežného života a životné prostredie. Banská Bystrica MC 2000. s. 77-84.
5. MÜLLEROVÁ, M.: Léky. Olomouc, Rubico, 1999.