Literatúra:

Škvarček, A., Bizubová, M. (1993): Geomorfológia. UK Bratislava, 228 s.

Lacika, J. (1997): Geomorfológia. TU vo Zvolene, 173 s.

Dzurovčin, L. (2000): Geomorfológia. PU Prešov, 269 s.

Minár, J., Machová, Z. (2010): Učebné texty z geomorfológie {online}, UK Bratislava

 

Morfogeografia skúma morfologické štruktúry krajiny z geografického (priestorového, syntetického) hľadiska a využíva poznatky z geomorfológie¹. Študuje georeliéf zemského povrchu, súše i morského dna, prípadne ich asociácie a hodnotí ho z hľadiska zložitých interakcií endogénnych a exogénnych procesov v časovo-priestorovom systéme.

Objekt štúdia morfogeografie: georeliéf Zeme ako súčasť systému krajinnej sféry až po planetárnu dimenziu.

Predmet štúdia morfogeografie: poznávanie a riešenie vzťahov a zákonitostí medzi jednotlivými činiteľmi a zložkami georeliéfu.

¹Geomorfológia študuje tvary, genézu a vek zemského povrchu

Georeliéf je tvar (forma) povrchu Zeme, je to hranica kontaktu  a  vzájomnej interakcie geosfér (litosféra, hydrosféra atmosféra, biosféra, antroposféra) Zeme. Reliéf je nehmotná veličina, jeho  hmotným nositeľom je geologický podklad (horniny zemskej kôry). Georeliéf je výsledkom pôsobenia zložiek (činiteľov) krajinnej sféry, ale je aj sám jej zložkou – pôsobí na iné zložky a cez nich spätne na seba.

Formy georeliéfu (povrchové tvary, ako sú pohoria, kotliny, svahy, doliny  a pod.) sú výsledok pôsobenia rôznych geomorfologických procesov.  Forma je vlastnosť hmoty, preto georeliéf úzko súvisí s  vlastnosťami hornín (zloženie, textúra, štruktúra, tektonika). Georeliéf býva  z  hľadiska morfológie i genézy často značne zložitý, väčšinou býva  polygenetický, skladá sa zo zložiek rôzneho vzhľadu, veku a genézy.

Morfografia – kvalitatívny opis vzhľadu georeliéfu, väčšina základných morfografických pojmov pochádza z bežného hovorového jazyka:

pojem:                                 morfografický význam:

brázda                                pretiahnutá, obojstranne otvorená zníženina

dolina, údolie                    pretiahnutá zdola neuzavretá vhĺbenina

hrebeň                                pretiahnutá ostrá vyvýšenina

chrbát                                 pretiahnutá zaoblená alebo plochá vyvýšenina

kaňon                                 hlboká dolina so strmými svahmi

klenba                                rozsiahla oblá vyvýšenina

kotlina                               veľká zníženina s plochým dnom

kráter                                 vhĺbenina lemovaná vyvýšeným valom

kužeľ                                  vyvýšenina podobná plášťu kužeľa

pahorok                             malá oblá vyvýšenina

panva                                 rozsiahla plytká zníženina

plošina                               približne vodorovný plochý povrch

sedlo                                   zníženina v rámci chrbta alebo hrebeňa

svah                                    uklonený povrch

terasa                                tvorená plošinou a strmým stupňom

zrub                                   takmer kolmý svah (morský zrub – klif)

Morfometria charakterizuje kvantitatívne (morfometrické) parametre, ktorých hodnotu možno vyjadriť priestorovými mierami a z nich odvodenými parametrami (výška, dĺžka, šírka, plocha, sklon, krivosť a i.).

Rozlišujú sa morfometrické charakteristiky bodové, líniové a plošné.

Každým bodom georeliéfu (s výnimkou úplných horizontálnych rovín) možno viesť práve jednu vrstevnicu a spádovú krivku (spádnicu):

-vrstevnica (izohypsa, izočiara nadmorskej výšky): myslená čiara spájajúca body georeliéfu s rovnakou nadmorskou  výškou

-spádnica (spádová krivka) je myslená čiara orientovaná v každom bode v smere maximálneho sklonu povrchu. Možno ju konštruovať ako krivku, ktorá spája dve susedné vrstevnice tak, že s každou z nich zviera pravý uhol a je pritom najkratšou priestorovou spojnicou týchto vrstevníc na georeliéfe.Po spádniciach prebieha gravitačne podmienený tok látky a energie. Spádnice tak určujú aj smer priebehu veľkej väčšiny geomorfologických procesov,

-nadmorská (absolútna) výška je základná morfometrická veličina, súčasť bodových morfometrických parametrov georeliéfu. Z priestorového rozšírenia nadmorských výšok možno odvodiť (určiť) hodnoty všetkých ostatných (odvodených) morfometrických parametrov.

V gravitačnom poli Zeme určuje nadmorská výška potenciálnu (polohovú) energiu horninových častíc na zemskom povrchu. Polohová energia sa určuje vo vzťahu k určitej hladine s nulovou polohovou energiou. Na zemský povrch dopadajú všetky nad ním vyzdvihnuté telesá. V morfogeografii možno za takúto hladinu s nulovou potenciálnou energiou považovať eróznu bázu – úroveň, pod ktorú sa v daných podmienkach nemôžu vplyvom odnosových geomorfologických procesov znížiť časti georeliéfu prináležiace k tejto eróznej báze. Hlavná erózna báza pre väčšinu suchozemského georeliéfu je hladina svetového oceána.

Potenciálna gravitačná energia sa mení na pohybovú (kinetickú) energiu hornín, vody, snehu alebo ľadu. Pomocou tejto energie je rôznymi skupenstvami vody povrchový materiál prenášaný do nižších polôh. Miestnou eróznou bázou je pre väčšinu svahov údolnica (dno údolia) alebo úpätnica (úpätie). Pod úroveň týchto línii nemôžu svahové procesy znížiť povrch priľahlého svahu,

- orientácia (expozícia) georeliéfu voči svetovým stranám má veľký význam z hľadiska pôsobenia usmernených procesov v krajine. Príjem priameho slnečného žiarenia a pôsobenie prevládajúcich vetrov sú silne ovplyvnené orientáciou georeliéfu voči svetovým stranám. Význam orientácie pritom väčšinou stúpa so zväčšovaním sklonom georeliéfu,

-krivosť vrstevníc (horizontálna krivosť) vyjadruje zmenu orientácie georeliéfu v smere vrstevnice, a teda aj zmenu smeru energomateriálových tokov. Na lineárnych vrstevniciach je tento tok paralelný, sú to najčastejšie rovné (priame)  svahy. U konkávnych vrstevnicových formách georeliéfu sú to hlavne doliny a iné depresné plochy s koncentrickou sieťou spádnic. Konvexné vrstevnicové formy (chrbty a iné vyvýšeniny) majú excentrickú spádnicovú sieť,

- spádnicová (normálová) krivosť: LL (lineár-lineárna forma),KL (konkáv-lineárna forma), XX (konvex-konvexná forma), KK (konkáv-konkávna forma),KX (konkáv-konvexná forma), XK (konvex-konkávna forma)

 

Plošné morfometrické parametre georeliéfu:

- veľkosť plochy (rozloha) časti georeliéfu, jej priemerný sklon, priemerná nadmorská či relatívna výška,

- parametre členitosti georeliéfu charakterizujúce hĺbku (vertikálna členitosť) a hustotu (horizontálna členitosť)

Vertikálna členitosť georeliéfu: pozdĺžny a priečny profil georeliéfom sa znázorňuje krivkou, na ktorej sa striedajú výškové maximá a minimá. Rozdiel nadmorských výšok najvyššieho bodu konvexnej a najnižšieho bodu susednej konkávnej formy sa nazýva amplitúda georeliéfu alebo vertikálna členitosť georeliéfu alebo energia georeliéfu

Podľa nadmorskej výšky sa vyčleňujú dva typy georeliéfu, do 200 m n. m. sú to nížiny, oblasti nad 200 m n. m. sa označujú vysočiny.

Z hľadiska relatívnej členitosti územia, presnejšie relatívneho výškového rozdielu medzi údoliami a vrcholmi na ploche 16 km² (štvorec so stranami 4 x 4 km) sa vyčleňujú: roviny (do 30 m), pahorkatiny (31 – 150 m), vrchoviny (nižšie a vyššie 151 – 300 m), hornatiny (nižšie a vyššie 301 – 600 m), veľhornatiny (nad 601 m).

Plošné morfometrické parametre georeliéfu:

Horizontálna členitosť georeliéfu: rôzne časti georeliéfu môžu mať síce rovnakú vertikálna členitosť, pritom sú však rôzne husto rozčlenené konvexnými alebo konkávnymi formami, čiže majú rôznu horizontálnu členitosť. Vyjadruje sa číselne ako sumárna dĺžka depresných foriem georeliéfu (spravidla údolnicami) pripadajúce na určitú plochu. Najčastejšie sa vyjadruje v km.km^-2 .

Geomorfologické členenie Slovenska:

sústava alpsko-himalájska, podsústavy Karpaty a Panónska panva, provincie Západné, Východné Karpaty,  Západopanónska a Východopanónska panva, subprovincie Vnútorné a Vonkajšie Záp. a Vých. Karpaty, Viedenská kotlina, Malá a Veľká dunajská kotlina, oblasti, celky, podcelky, časti

 

 

Geomorfologické sily a procesy:

Endogénne (vnútorné): pôvod je v zemskom vnútri

Exogénne (vonkajšie): pôvod v slnečnej energii v spolupráci s gravitáciou Zeme

-endogénne  ˃  exogénne  → vznikajú vyzdvihované (pozitívne)  a poklesávajúce (negatívne) morfoštruktúry

-exogénne  ˃  endogénne → pozitívne morfoštruktúry sú erózne a denudačne rozrušované, negatívne morfoštruktúry sú zanášané sedimentami

-pri absencii endogénnych procesov dochádza k zarovnávaniu (planácii) georeliéfu

Endogénne sily a procesy (vznikajú morfoštruktúry):

Tektonické reliéfotvorné procesy:

epeirogenetické pohyby –  pomalé vertikálne pohyby zemskej kôry

orogenetické (horotvorné) pohyby – silné, relatívne rýchle pohyby s následnými deformáciami zemskej kôry (vrásnenie assyntské, kaledónske, hercýnske, resp. variské, alpínske): vrásy, príkrovy, zlomová tektonika, hráste, priekopové prepadliny, naklonené štruktúry

Magmatizmus:

plutonizmus (prenikanie magmy z ohnísk do okolitých hornín)

vulkanizmus (povrchový prejav magmatickej aktivity – láva, pyroklastiká, intruzívna činnosť, sopečné exalácie)

Zemetrasenie (seizmicita)

Globálna tektonika (tektonika litosferických dosiek –  teória kontinentálneho driftu, hypotéza o rozpínaní oceánskeho dna)

Exogénne sily a procesy (vznikajú morfoskulptúry):

Exogénna modelácia reliéfu podľa schémy:

zvetrávanie → erózia →transport → akumulácia

Zvetrávanie:

Fyzikálne (mechanické) zvetrávanie: mrazové (gelivácia), termické (insolácia), zvetrávanie odľahčením (exfoliácia), soľné (exudácia), zvetrávanie ílovitých hornín (deflokulácia), mechanické biogénne zvetrávanie

Chemické zvetrávanie: hydrolýza, karbonatizácia, hydratácia, oxidácia, redukcia

Produkty zvetrávania sú zvetraliny (elúvium, delúvium, prolúvium, resp. fanglomerát, alúvium

Reliéfotvorné činitele:

-          slnečná energia (zapríčiňuje horizontálnu a vertikálnu zonálnu diferencovanosť zložiek geosféry),

-          kozmické sily (majú malý rozsah: napr. dopady meteoritov),

-          zemská gravitácia (spôsobuje pohyb vody, ľadu, rôzneho horninového materiálu),

-          činnosť rastlín, živočíchov a človeka (fyzikálne a chemické procesy rastlín a živočíchov na zemskom povrchu, pôde a horninách, antropická činnosť).

Reliéfotvorné podmienky (klíma a litoštruktúrne vlastnosti hornín usmerňujú, ovplyvňujú a modifikujú pôsobenie reliéfotvorných činiteľov):

-          vlastnosti hornín (odolnosť proti zvetrávaniu),

-          morfoklimatické oblasti.

Morfoštruktúrny reliéf pevnín:

Výsledkom endogénnych síl sú morfoštruktúry. V závislosti od súčasnej intenzity endogénnych síl sa rozlišujú:

• morfoštruktúry aktívne – sú priamym odrazom tektoniky v reliéfe pohorí a kotlín. V súčasnosti (recent) sa neustále vyvíjajú a deštrukčné procesy nemajú takú intenzitu, aby ich boli schopné rozrušiť,
• morfoštruktúry pasívne – odrážajú geologickú štruktúru, na ktorej sú vytvorené, ale ich súčasná individualizácia je výsledkom eróznych procesov. Sú vytvorené v dávno stabilizovaných a neskôr vyzdvihnutých oblastiach, kde erózne procesy odhaľujú štruktúru vzniknutú v starších orogenetických fázach (vrásnenie assyntské, kaledónske, hercýnske, resp. variské).

Jednotlivé morfoštruktúry sú už v čase svojho vzniku rozrušované exogénnymi procesmi. Rozrušovanie prebieha v priestore a čase diferencovane, v závislosti od odolnosti hornín a geomorfologických procesov rôznych morfoklimatických oblastí.

Americký geomorfológ Michael W. Davis (1909):  výsledné formy reliéfu sú funkciou: štruktúry – procesu – času

1 Morfoštruktúrny reliéf pevnín:

1. 1 reliéf horizontálnych štruktúr:

akumulačné(roviny, nížiny, nížinné pahorkatiny)

erózne (náhorné plošiny → horské planiny, doliny majú charakter kaňonov.

V období zrelosti vytvárajú silne rozčlenený reliéf – skalné veže, skalné mestá, stolové hory, v štádiu staroby prechádzajú do fluviálnych rovín s ostrovčekmi odolnejších hornín, ktoré vytvárajú nízke ploché chrbty

 

1. 2 reliéf naklonených štruktúr:

- kvesta – asymetrická vyvýšenina (chrbát), ktorej strmší svah sa viaže na vrstevné čelo a miernejší na vrstevné plochy odolných vrstiev,

- kozí chrbát (spravidla úzky, pri sklone cez 50° má čelný a chrbtový svah rovnaký sklon)

1. 3 reliéf zlomových štruktúr (pohyby pozdĺž zlomov):  hráste, priekopové prepadliny, zlomové svahy (fazety)

1. 4 reliéf vrásových štruktúr: pri spojitej deformácii hornín dochádza k ich prehnutiu, resp. vyklenutiu za vzniku panví, klenieb a vrás (antiklinály, synklinály)

- panvy: zníženiny zemského povrchu podmienené tektonicky alebo synklinálnym uložením hornín., úklon vrstiev do stredu panvy je malý, po obvode sú časté kvesty, dolinná sieť je koncentrická (Panónska, Parížska panva)

- reliéf voľných vrás (štruktúru tvoria slabo stlačené vrásy vytvárajúce sústavu antiklinálnych chrbtov a synklinálnych údolí, napr. pohorie Jura),

- reliéf brachyvrás (horizontálne osi vrás sú značne                                                                                                                                                                     zvlnené, zdvíhajú sa a ponárajú – pri vrásnení vznikajú brachyantiklinály a brachysynklinály – vrásy kerčského typu),

- reliéf príkrovových pohorí sa tvorí v oblastiach dlhodobého tangenciálneho tlaku s typickým presunom vrásových príkrovov na veľké vzdialenosti, vytvára sa veľmi pestrý a členitý reliéf. Nápadne kontrastný reliéf vzniká na štruktúrach viacerých príkrovov intenzívne tektonicky vyzdvihnutých a uložených na sebe.

 

1. 5 reliéf vulkanických štruktúr (primárne formy vulkanického reliéfu sú odrazom typu vulkanickej aktivity):

- povrchové lineárne erupcie: láva vyteká z množstva puklín, nízka viskozita čadičov spôsobuje „zaplavovanie“ veľkých území  (vulkanické tabule),

- povrchové centrálne erupcie: láva vyteká z prívodného kanála:

lávové kužele (lávové prúdy vytekajúce z centrálneho krátera, typické sú štítové vulkány vytvárané málo viskóznou bazaltovou lávou rozlievajúcou sa do veľkých plôch s malými sklonmi svahov, majú veľké rozmery: napr. Mauna Loa na Havaji),

pyroklastické kužele (vytvárajú ich pyroklastiká, čiže zmes strusky, popola, pemzy, fragmenty okolitých hornín rôznej veľkosti (sú to najmä parazitické krátery na stratovulkánoch),

stratovulkanické kužele (sú najčastejším typom vulkanických kuželov, budované sú striedaním vrstiev lávy, pyroklastík a bahna: napr. Etna, Poľana, Cotopaxi)

typy vulkanických kráterov:

• typické (mierne rozšírený sopúch, veľkosť od 100 do 200 m),
• studňovité (typické pre štítové vulkány, majú veľké rozmery, kruhovité alebo elipsovité pôdorysy, v ich centrách sú často lávové jazerá, po okrajoch krátera sú terasy: stúpenie alebo klesanie lávy v jazere),
• kaldery predstavujú depresie veľkých rozmerov, napr. Etna, Vezuv, kolabujúce kaldery (napr. Krakatoa)
• maary: explozívne typ, vytvorené vďaka tlaku plynov (Fiľakovo, Eifel)

1. 6 reliéf kombinovaných štruktúr:

podmienený je zložitou geologickou štruktúrou, zložitým a dlhým geomorfologickým vývojom. Charakteristický je pre mladé pásmové pohoria, hlavne pre ich centrálne a najstaršie časti (centrálne časti Álp, Karpát).

 

 

 

Morfogenetická činnosť exogénnych síl

Exogénna modelácia zemského povrchu je závislá od neustáleho premiestňovania hornín a ich zvetraných častí. Hybná sila premiestňovania je energia. Zdroje energie: horúce jadro Zeme (vulkanizmus, seizmicita), Slnko (tepelná energia), gravitácia (kinetická energia.

Modelácia prebieha za účasti radu procesov, ktorých výsledok sú špecifické formy georeliéfu:

-          formy svahovej modelácie

-          formy fluviálnej modelácie

-          formy krasovej modelácie

-          formy nivačnej modelácie

-          formy glaciálnej modelácie

-          formy kryogénnej modelácie

-          formy eolickej modelácie

-          formy litorálnej modelácie

-          formy biogénnej modelácie

-          formy antropogénnej modelácie

 

 

A. Svahové procesy a formy svahovej modelácie:

A1 gravitačné svahové procesy:

a/ plazenie (rozvoľňovanie svahov: predstavuje iniciálne štádium pohybov, vznikajú trhliny a ryhy vo zvetralinách, rozpadajú sa horské hrebene na skalných horninách – vznik združených hrebeňov; gravitačné vrásnenie: stlačenie a lokálne zvrásnenie nespevnených hornín na úpätiach gravitačne porušených svahov, vytvárajú sa údolné antiklinály malých rozmerov: nákres; zliezanie: pomalý povrchový proces na svahoch so sklonom okolo 3° (hákovanie vrstiev)

blokové pohyby vznikajú v čelách mohutnejších skalných zrubov, ktoré sú tvorené tvrdšími horninami spočívajúcimi na plastických vrstvách. Bloky skalných hornín sa odlamujú a posúvajú. Najčastejšie formy blokových pohybov sú blokové rozpadliny a blokové polia

b/ zosúvanie predstavuje relatívne rýchly, krátkodobý pohyb pozdĺž jednej alebo viacerých šmykových plôch. Produktom zosúvania je zosuv:

-          zosuvy zvetralinové (zemné, skalné, zmiešané),

-          planárne zosuvy (plošné),

-          rotačné zosuvy,

-          rotačno – planárne zosuvy

c/ rútenie častý proces pod strmými a obnaženými stenami (viac ako 65°):

-          opadávanie úlomkov a ich pohyb po svahu: vznik sutinových kuželov,

- skalné rútenia: zlomiská, blokoviská

A2 svahové procesy za účasti podpovrchových vôd:

a/ sufózia mechanický odnos jemných zŕn podpovrchovou vodou na svahoch. Prejavuje sa poklesmi zemského povrchu („sadanie georeliéfu“), vznikom podzemných dutín a sufóznych studní. Ploché zníženiny na miernych svahoch (pody) môžu maž priemer až 500 m,

b/ soliflukcia  (pôdotok) pomalý pohyb hmôt presýtených snehovou alebo dažďovou vodou na svahoch 2°- 25°

c/ tečenie rýchly pohyb horninových plôch vo viskóznom stave, stekajúce hmoty sú ostro oddelené od neporušeného podložia:

-zemný prúd (na svahoch so sklonom menším ako 25°),

-bahenný prúd (mury): hlinito-balvanitá masa na strmých svahoch, tiež z vulkánov,

-kamenný prúd, kamenné more

A3 fluviálne svahové procesy:

a/ splach (zmývanie, ablácia) pôsobenie dažďa a plošne stekajúca voda strhávajú uvoľnené častice pôdy

b/ stružková a výmoľová erózia je následok plošného splachu: ronové ryhy, výmole, úžľabiny, úvozy

 

A4 svahové procesy vznikajúce pod vplyvom mrazu a snehu (kryogénne): súvisia so zmenami skupenstva vody pre jej zamŕzaní a rozmŕzaní. Najvýznamnejší faktor je pôdny ľad (voda zamrznutá v pôde, zvetraline, póroch a puklinách horniny). Tieto procesy pôsobia vo vyšších geografických šírkach a vysokých pohoriach:

a/ mrazové kĺzanie sutín (pomalý pohyb sutín po zamrznutom podloží)

b/ mrazové vzdúvanie (vymŕzaním úlomkov v pôde vznikajú polygonálne pôdy: ľad ich vyzdvihuje, po jeho roztopení sa uvoľnený priestor zapĺňa zeminou skôr, než úlomok môže klesnúť, úlomky sú tak neustále vyzdvihované bližšie k povrchu, pokiaľ nedosiahnu povrch, väčšie úlomky sú na okraji; mrazovým posunom úlomkov sa skalné úlomky posúvajú dole miernym svahom)

c/ ihlicový – vláknitý ľad vzniká zamŕzaním vodou nasýtených zemín a má tvar úzkych stebiel a ihiel, vyskytuje sa v chladných oblastiach bez vegetácie, skalné úlomky alebo hrudky pôdy sú vyzdvihované a posúvané v smere sklonu. Keď sú vyzdvihované úlomky s priemerom 12 – 15 cm, vznikajú dláždené pôdy

d/ kongeliflukcia je zonálny variant soliflukcie, vznikajú girlandové (stupňovité) pôdy na svahoch

e/ lavíny (suché, resp. prachové, mokré)

Výsledok procesov svahovej modelácie sú rôzne denudačné formy georeliéfu):

a/ úvaliny (dellen) plytké zníženiny s oválnym prierezom, s dĺžkou od 50 m do 5 km, často nimi začínajú riečne doliny

b/ periglaciálne úvaliny (doliny rôznych tvarov boli v pleistocéne premodelované svahovými procesmi, viažu sa na málo odolné horniny),

c/ denudačné zvyšky (vypreparované výstupy odolnejších hornín vyčnievajúce z okolitého terénu, selektívne zvetrávanie pozdĺž puklín alebo vrstiev)

d/ periglaciálne hôrky (samostatné izolované kopce vystupujúce z úrovne plochého reliéfu úvalinovitých dolín)

e/ sedlá (znížené časti reliéfu medzi dvoma eleváciami, sú hladko modelované – pôvodne ostré formy sa pretvorili periglaciálnymi procesmi)

a erózne formy georeliéfu:

a/zemné pyramídy (vznikajú ronom a oplachovaním v nespevnených zvetralinách, pevné horniny vytvárajú ochranné čiapky nad podložným stĺpom zeminy)

b/ badlands (rozsiahle územia ronových rýh a pyramíd) - ich názov je od rovnomenného územia v Nebraske a Južnej Dakote, kde sa vytvorili v suchej klíme na sopečnej tabuli

 

B. Formy fluviálnej modelácie: fluviálna modelácia patrí medzi najvýznamnejšie exogénne reliéfotvorné činitele. Činnosť (práca) tečúcej vody spočíva v erodovaní podložia, v transporte materiálu a v depozícii (dočasne) a akumulácii (trvale) neseného materiálu.

Druh pohybu riečnej vody:

-          laminárny (pomalý vrstevnatý, regulárny),

-          turbulentný (rýchly, búrlivý, vírivý): vytvára rôzne víry (vodorovné – protiprúd , zvislé)

Spôsob tečenia vody závisí od rýchlosti tečenia, hĺbky koryta a od odporu vody – vnútorného trenia.

Riečna erózia:

-  hĺbková (kinetické energia je vysoká),

-          bočná (rieka v určitom úseku dosiahla stav rovnováhy, eroduje bočne)

Priebeh erózie nadväzuje na eróznu bázu – hlavná erózna báza rieky ústiacej do mora je jej hladina (resp. jej stredná úroveň). Miestne erózne bázy sú rôzneho pôvodu (výstupy odolných hornín vystupujúcich v koryte toku, prietokové jazerá, ústia prítokov do hlavnej rieky, priehrady a všade tam, kde dochádza k zníženiu kinetickej energie vodného toku)

Zmeny výškovej polohy eróznych báz ovplyvňujú činnosť riek:

-zníženie eróznej bázy spôsobuje eróziu,

-vyzdvihnutie eróznej bázy spôsobuje akumuláciu

Erózia a akumulácia spôsobené zmenou polohy eróznej bázy sa postupne sťahujú proti toku – spätná (regresívna) erózia, spätná akumulácia

Riečny transport:

-tečúca voda pôsobí na dno a brehy koryta určitou silou: transportačná sila,

-touto silou rieka prenáša pevné látky formou suspenzie (vznášanie), saltácie a vlečením

 

Riečna akumulácia

-akumulácia spočíva vo vypĺňaní jazerných a morských panví riečnymi sedimentami, depozícia v ukladaní sedimentov v korytách riek

Vytrácanie materiálu z vodného toku prebieha po strate kinetickej energie pod transportačnú rýchlosť. Pri náhlom poklese sa ukladá nevytriedený materiál (náplavové kužele pri vyústení toku z pohoria na plochý povrch). Pri postupnom poklese energie vznikajú lavice (sihote) a vrstvy (čeriny).

Rieka má zvyčajne dve korytá – normálne a povodňové. Na ich styku dochádza k výraznému zníženiu energie rieky a náhlej sedimentácii. Vznikajú tak agradačné valy.

Pozdĺžny profil rieky - rieka sa snaží dosiahnuť vyrovnanú bilanciu medzi prínosom, odnosom a transportom, čiže neerodovať, neakumulovať. Poruchy rovnovážneho profilu: tektonika, eustatické pohyby, klíma. Prvky pozdĺžneho profilu rieky – vodopády, kaskády, prahy, prúdy, katarakty

B1 Základné erózne formy fluviálnej modelácie:

- riečna dolina: horný úsek (profil „V“), stredný úsek (profil „U“), dolný úsek (profil „missky“ – misovitý)

-dno doliny (riečna niva, riečna terasa, vlastné koryto toku)

-svahy doliny (formujú ich procesy svahovej modelácie, ktoré transportujú zvetraný materiál na dno doliny

-riečne koryto: sa v závislosti od podmienok zužuje a rozširuje, prehlbuje a splytčuje, zmierňuje a zostrmuje, zakrivuje (ohýba) a vzpriamuje

-riečny meander (voľný, zaklesnutý)

-riečne prielomy (antecedencia, epigenéza)

B2 Základné akumulačné formy fluviálnej modelácie:

-niva,

-agradačný val,

-náplavový kužeľ,

-delty a estuáre

B3 Základné erózno-akumulačné formy fluviálnej modelácie:

-riečne terasy

 

Riečny bazén

Riečna sieť je spojitý systém vodných tokov, ktoré odvádzajú povrchovú vodu z určitého územia – povodia, čiara vymedzujúca územia rozvodia sa nazýva rozvodnica

V hydrologickej klasifikácii sa rozlišujú:

-          stále toky (napájané najmä podzemnými vodami, ale tiež dažďovými, z topenia snehu a ľadovcov) s režimom jednoduchým (ľadovcovým, snežným horským, snežným kontinentálnym, dažďovým oceánskym a i.) alebo zloženým (snehovo- dažďovým, dažďovo-snehovým),

-          periodické toky sú napájané v období dažďov, aj tiež nivačnými a ablačnými vodami,

-          epizodické toky napájané epizodickými zrážkami v čase búrok, pozdĺžny aj priečny profil je vyrovnaný, rieka často agraduje, materiál je slabo triedený, doliny sa nazývajú napr. vádi, donga, creeks, fiumare, arroyo, nulab

  

Usporiadanie riečnej siete

-vodné toky sú hierarchizované do hydrografických systémov (použiteľné aj pre doliny), v morfogeografii sa úspešne využíva v rámci morfoštruktúrnej analýzy reliéfu Strahlerova klasifikácia (Strahler 1956) považuje každý pramenný úsek (dolina) za tok I. rádu, až kým sa nespojí s iným tokom (dolinou) I. rádu. Ich spojením vzniká tok (dolina) II. rádu, a je ním až potiaľ, pokiaľ sa nespojí s iným tokom (dolinou) II. rádu. Vytvoria tak tok (dolinu) III. rádu. Toky III. rádu sa spojením stávajú dolinami IV. rádu atď.

 

 

 

 

 

Textúra riečnej siete

riečna sieť odráža vlastnosti geologického podložia, spôsob usporiadania riečnych sietí (textúra). Rozlišujú sa:

radiálna textúra (excentrická: Kráľova hoľa – Hron, Hnilec, Hornád, Čierny Váh, koncentrická: Hučava v kaldere Poľany, v Čechách Labe a Vltava s prítokmi)

prstencová textúra (v starom georeliéfe: dómy, kvesty)

mriežková textúra (komplikovaná pravouhlá textúra v oblastiach s dlhými paralelnými vrásami)

pravouhlá textúra (ohyb Hrona v BB, prítoky vo Zvolenskej kotline)

stromová textúra (typická pre „vyzreté“ povodia)

paralelná textúra (Váh, Dudváh)

perová textúra (Horehronie, horné Považie)

vejárová textúra (rieky Latorica, Laborec, Ondava, Uh vytvárajú Bodrog, poklesávajúce územie)

 

 Riečne pirátstvo

regresívna erózia prameňov, zvlnený rozvodný chrbát Napr. Vlára (Bečva), Rýn (Dunaj), Udava (Laborecká vrchovina, poľské rieky)

 

C. Formy krasovej modelácie

krasový reliéf tvoria formy vzniknuté činnosťou vody v prostredí rozpustných hornín

(voda obsahujúca CO₂ pomerne ľahko rozpúšťa vápenec, dolomit alebo sádrovec)

povrchové krasové formy (exokras): krasová jama (závrt), škrapy, doliny (rokliny, tiesňavy, kaňony), v trópoch mogoty, polja, krasové priepasti, travertínové kopy a terasy

podzemné krasové formy (endokras):

podľa vzniku:

- puklinové jaskyne,

- riečne jaskyne

podľa spôsobu výmeny vzduchu:

- dynamické,

- statické (ľadové)

 

Pseudokras:

- lávové jaskyne,

- abrázne jaskyne (na morskom pobreží)

Výplň podzemných krasových priestorov:

- krasovatenie zdola: araganitová (gejzírová) výzdoba

- krasovatenie zhora: brčko, stalaktit, stalagmit, stalagnát, sintrové záclony, záteky a misy, kaskády

 

D. Formy nivačnej modelácie

súvislá snehová pokrývka sa počas otepľovania počasia (jarné mesiace) zmenšuje a rozpadá na snehové polia (snežníky), udržiavajú sa v tienistých miestach na konkávnych tvaroch georeléfu, tavná voda z týchto polí striedavo zamŕza a rozmŕza, mechanicky rozrušuje horniny terénnej hrany a zvýrazňuje hranatosť reliéfnych tvarov

Formy:

- misy, korytá, nivačné vane, karoidy (resp. embyonálne kary, nivačné kotly), kryoplanačné terasy, subniválna dlažba

 

E. Formy glaciálnej modelácie (horské ľadovce, pevninské ľadovce):

-vytvorené eróznou činnosťou: kotly (kary), ľadovcové doliny (trógy), nunataky

-vytvorené akumulačnou činnosťou: morény: koncová (čelná), ústupové morény, bočné, základné

 

F. Glacifluviálne procesy a formy

Vodné toky z topiaceho sa ľadovca:

- supragliaciálne toky (tečú po povrchu ľadovca),

- inglaciálne toky (tečú vo vnútri ľadovca),

- subglaciálne toky (tečú po povrchu ľadovcového podložia),

- extraglaciálne toky (tvoria sa mimo ľadovca).

Vodné toky vytekajúce z pevninských ľadovcov ukladajú v predpoliach materiál vo forme:

- sandrov (sandre): toky premývajú morénový materiál pevninských ľadovcov a ukladajú na plošne rozľahlých a mierne uklonených kužeľoch,

- fluvioglaciálnych kužeľov: sandrom zodpovedajúce akumulačné formy glaciálnych vôd horských ľadovcov),

- ózov, resp. eskerov: pretiahnuté akumulačné valy v smere pohybu pevninského ľadovca,

- kamov (kamy): samostatné pahorky alebo komplexy pahorkov na morénových akumuláciách

 

 

 

 

G. Formy kryogénnej (mrazovej) modelácie (mráz je veľmi dôležitý morfologický činiteľ v oblastiach s chladnou klímou):

gelácia: zamŕzanie vody      degelácia: rozmŕzanie ľadu    multigelácia: opakovanie v časovom úseku

Kryosféra je časť FGS, ktorej teplota je viac ako 2 roky neustále pod bodom mrazu (polárne, vysokohorské oblasti):

-dlhodobo zamrznutá pôda (permasfrost) za posledných 100 rokov sa jej rozloha zmenšuje. V ľadových dobách bolo súčasťou oblastí s dlhodobou zamrznutou pôdou aj územie Slovenska.

Mrazové zvetrávanie v periglaciálnych podmienkach je (bol) veľmi intenzívny deštrukčný proces:

-regelácia: striedavé zamŕzanie a rozmŕzanie hornín – mrazové trhanie

Základné formy mrazovej modelácie: polygonálne pôdy, ľadové kliny (napr. v sprašiach), štruktúrne pôdy, zemné (kamenné) valy, rašelinové siete, palsy (rašelinové pahorky), pingá, kamenné pásy, mačinové pásy (girlandy), thufury

 

H. Formy eolickej (veternej) modelácie

-pôsobenie vetra na georeliéf (bez vegetácie, charakter podložia, sila, frekvencia a smer vetra)

-erózne formy: vzniknuté defláciou (vyvievaním): rigoly, vane, vrecia, jamy, viklany, vzniknuté koráziou (hĺbenie, zdieranie, hladenie skalných povrchov): žliabky, brázdy, hrance, rímsy, skalné hríby

-akumulačné formy: naviate piesky, spraše, čeriny, jazyky, duny

 

 

I. Formy litorálnej modelácie (na pobrežiach morí, oceánov a jazier vzniknutých činnosťou

eróznych a akumulačných procesov) hraničná zóna medzi moriami, jazerami a súšou

- vlnenie, príliv a odliv, príboj, pobrežné prúdy, ústia riek, ľadovce, koraly, mangrovy

- pobrežia vyzdvihované, poklesávajúce, stabilné

Abrázne (erózne) litorálne geomorfologické formy:

- pobrežný útes (zrub, klif): piliere a ihly, jaskyne, brány, pobrežné terasy

abrázna činnosť sa oživuje pri novej transgresii, v dôsledku tektonických alebo eustatických pohybov (glaciál-interglaciál), k nápadným zmenám hladiny svetového oceánu dochádzalo v pleistocéne striedaním glaciálov a interglaciálov

 

 

Akumulačné litorálne (marinné) a limnické (jazerné) geomorfologické formy:

pláže: úpätné, voľné, pieskové valy(na okraji pláže zo strany mora alebo jazera, prebiehajú paralelne s pobrežím

. bary (bariérové valy): pieskové valy väčších rozmerov, vyskytujú sa na plochých pobrežiach. Často tvoria bariéry oddeľujúce lagúny od mora. Lagúny sú plytkovodné pozdĺžne zálivy oddelené od mora kosami. Ich vznik súvisí so zmenou hladiny svetového oceánu(glaciál, interglaciál). Z materiálu neseného pozdĺžnym transportom sa formujú:

  . mysy, zálivy, pieskové kosy, limany, watty, marše a poldre

             Mysy: rôzne výbežky vybudované hlavne pieskami a jemnými štrkmi

             Zálivy: ležia medzi výbežkami

             Pieskové kosy: nadväzujú na rôzne typy prieskových hrádzí

             Watty: ploché pobrežia zaplavované prílivom s bahnitými a zasolenými akumulačnými povrchmi

             Marše: ak sa na wattoch začne vytvárať semiterestrická pôda a pokrývať sa vegetáciou

             Poldre: umelo vysušené a odsolené marše

Typy  pobrežia (ingresné, regresné)

 Na Zemi prevažujú pobrežia ingresného typu (transgresia mora). Charakteristické sú svojou vertikálnou aj horizontálnou členitosťou. Formovalo sa  v dôsledku holocénnej morskej transgresie, vyvolanej topením ľadovcov.

Subtypy ingresných pobreží:

- fjordové: transgresia mora do ľadovcových dolín,

- fördové: zaplavenie čelných depresií pleistocénnych ľadovcov alebo subglaciálnych ľadovcových korýt (Jutský pol.),

- sérové (skjärové): malé pobrežie ostrovčeky – zaplavené mutóny (Botnický záliv),

- riasové (riové): pokles pevniny, zatopené ústia horských dolín (Galícia, Írsko, Bretónsko),

- limanové: zatopené ústia nížinných dolín, od mora oddelené kosami (marylandské pobrežie, sz. pobrežie Čierneho mora),

- dalmátske pobrežie: pokles členitého vrásového pobrežia do mora,

- útesové (klifové): zaplavenie horizontálnych štruktúr (doverské útesy),

- tabuľové: poklesávajúce nížiny (s. okraj Sibíri),

- kryhové: zaplavené poklesávajúce priekopové

  prepadliny, hráste sú ostrovy (oblasť Egejského mora)

 

 

Subtypy regresívnych pobreží

- watové: zanášanie pobrežia morskými sedimentami, povrch sa postupne zvyšuje, močaristé waty: marše,

- deltové ústia riek zanášajú pobrežie riečnymi sedimentami,

- mangrovové,

- korálové

J. Formy biogénnej modelácie (účasť živých organizmov, okrem človeka):

- rašeliniská: slatiny, vrchoviská,

- koralové útesy (pobrežné, bariérové, atolové),

- termitiská, mraveniská, krtince,

- nory, brlohy, podzemné hniezda

Nepriame vplyvy:

- biogénne zarovnávanie morského dna (kremité a vápnité schránky),

- tvorba prtí a iných foriem pôdnej erózie,

- zachytávanie kalov mangrovníkmi,

- akumulácia sedimentov na dne nádrží zahradených bobrími hrádzami,

- porastová brehová vegetácia vodných tokov.